História slovenského warezu: Spomienky na počítačové burzy

Dnes klikneš na „Subscribe“, zadáš kartu, pozrieš sa, či zasa nezdraželi a softvér sa ti potichu stiahne z cloudu niekde z druhej strany sveta. Všetko uhladené, legálne, bez zápachu cigaretového dymu a bez igelitky, v ktorej štrngajú plastové kotúče. Lenže história slovenského warezu nevyzerala ako dnešný cloudový pokoj. Vyzerala ako sobotné ráno, autobus na kraj mesta, zoznam napísaný rukou a pocit, že ideš na malú výpravu za digitálnym pokladom. 😄

A nebola to len naša lokálna halucinácia. V polovici 2000s patrila stredná a východná Európa medzi regióny s najvyššou mierou nelegálne používaného softvéru; BSA/IDC uvádzali pre región Central/Eastern Europe 71 % v rokoch 2003 a 2004 a 68 % v roku 2006. V tom istom reporte malo Slovensko 50 % v roku 2003 a 45 % v roku 2006. Inými slovami: nelegálne kopírovanie nebolo okrajový folklór, ale masová realita regiónu.

Keď softvér nechodil internetom, ale autobusom

Ak si zažil prelomy 90. rokov a nultých rokov, tak si vieš vybaviť ten zvláštny mix: podchod, tržnica, stánok s ponožkami, vedľa lacné hračky a potom zrazu farebné obaly Windowsu, Officeu, hier a programov, ktoré si si doma aj tak inštaloval z neoznačeného CD-R s popisom fixkou. WIPO už pred dvadsiatimi rokmi opisovalo, že pirátsky softvér sa predával na blších trhoch, cez inzeráty, poštou aj cez internet a že jeho kopírovanie umožnili lacné napaľovačky a recordable CD burner technológie. Čiže áno, tie naše „offline torrenty“ neboli len legenda z podchodu. Boli to presne tie mechanizmy, ktoré sa v medzinárodných materiáloch uvádzali ako bežný model distribúcie.

A teraz príde ten paradox, ktorý robí históriu slovenského warezu zaujímavou aj po rokoch: pre vydavateľov to bol ekonomický horor, pre bežných ľudí často jediný realistický spôsob, ako sa dostať k softvéru a hrám. Správa Media Piracy in Emerging Economies to nazýva v zásade cenovým problémom: vysoké ceny, nízke lokálne príjmy a lacné digitálne technológie. Dokonca uvádza, že relatívne k miestnym príjmom boli CD, DVD alebo kópia Microsoft Office v krajinách ako Rusko, Brazília či Južná Afrika päť- až desaťkrát drahšie než v USA alebo západnej Európe. To je presne ten typ rozdielu, pri ktorom sa pirátsky softvér prestáva tváriť ako výstrelok a začne vyzerať ako smutne predvídateľná reakcia trhu.

Napaľovačka ako status, spindle ako poklad

Dnešný človek sa pousmeje nad tým, že niekedy bol vrchol technického luxusu interný CD-RW mechanický zázrak. Kto mal napaľovačku, ten nebol len používateľ. Bol infraštruktúra. Bol lokálny cloud. Bol ten, za ktorým chodili spolužiaci s otázkou, či „by sa nedalo niečo spraviť“. A kto mal spindle so sto prázdnymi médiami, ten bol na chvíľu poloboh, kým nezistil, že lacné médiá starnú rýchlejšie než mlieko v lete.

Táto časť spomienok je nostalgická, ale technicky úplne logická. WIPO priamo písalo, že lacná technológia umožňujúca duplikáciu pomocou zapisovateľných CD mechaník výrazne podporila komerčné aj malé formy pirátstva. To, čo sa u nás riešilo vetami typu „nech nič nebeží, idem napaľovať“, malo za sebou veľmi obyčajný technický základ: kopírovanie sa zrazu stalo lacné, rýchle a zvládnuteľné doma. A práve vtedy sa nelegálne kopírovanie zmenilo z niečoho polotajného na skoro spoločenskú disciplínu.

Jedno CD, tristo programov a pocit, že máš celý svet

Jedna zo špecialít tej doby boli legendárne kompilácie: „Software Pack 2002“, „Mega Programs“, „Windows Tools & Games“, všeličo s katastrofálnym anglickým názvom a ešte horším HTML menučkom. Na jednom disku hry, utility, kancelárske balíky, cracky, keygeny, textáky s návodmi a občas aj bonus v podobe bordelu, ktorý nemal fungovať nikdy. Nebola to kurátorská kvalita. Bola to digitálna všehochuť. Ale v tej chvíli si mal pocit, že držíš v ruke malý vesmír.

A tu je čaro toho obdobia: história slovenského warezu nebola len o samotnom softvéri. Bola aj o forme distribúcie. O tom, že si nechcel „jednu vec“. Chcel si „všetko“. Všetko na jednom médiu, všetko v batohu, všetko pripravené na dlhý večer pri CRT monitore. Dnes máme store, vyhľadávanie, kategórie a odporúčania. Vtedy si mal disk, priečinok CRACKS, súbor READ_ME_FIRST.txt a vieru, že toto nejako prežijete obaja — ty aj Windows.

Pirátsky social network skôr, než to bolo cool

Veľká časť toho sveta nebola komerčná v štýle stánkov a burz. Bola domáca. OECD neskôr pri digitálnom pirátstve výslovne uviedla, že nelegálne digitálne produkty sa šírili aj priamymi kontaktmi medzi rodinou, kolegami a známymi, popri internete a P2P sieťach. To je presne ten moment, keď si uvedomíš, že ešte pred USB kľúčmi existoval analógový „share button“: kamarátov batoh.

V škole sa nevymieňali len ťaháky. Vymieňali sa zoznamy hier, utilít a programov. „Ty máš to nové NFS?“ „Požičiaš Photoshop?“ „Môj bratranec zohnal balík z Poľska.“ Dnešné online pirátstvo je anonymné. Vtedajšie bolo osobné. Malo tvár. Malo hlas. Malo riziko, že niekomu požičiaš disk a ten sa už domov nevráti. A možno práve preto je história slovenského warezu taká zapamätateľná: nebola to len technológia, bola to aj sociálna sieť, len bez mobilnej appky a s horšou synchronizáciou.

Keď sa burza presťahovala do internetu

Potom prišiel internet, ktorý už nebol len „na e-mail a pozeranie blbostí“. OECD v roku 2009 písala o tom, že pirátske digitálne produkty sa šírili cez peer-to-peer siete, FTP, warez stránky, one-click hosting a ďalšie internetové kanály. Zároveň vysvetľovala, že digitálne doručenie dramaticky znižuje náklady na získanie obsahu — hľadanie, dopravu, skladovanie — a tým zásadne uľahčuje distribúciu. To bol moment, keď sa pirátsky softvér prestal nosiť v igelitke a začal bývať na HDD.

Warez scéna, FTP servery, IRC a digitálny underground neexistovali vo vákuu. Ak ťa zaujíma širší kontext tejto doby, odporúčam aj článok hackerské skupiny, ktoré zmenili internet.

Pre nás to znamenalo niečo jednoduché: už si nepotreboval cestu na burzu, stačila linka, trpezlivosť a trochu šťastia. Namiesto stánkara s fixkou prišli FTPčka, DC++ huby, IRC, warez fóra a neskôr torrenty. OECD zároveň pripomína, že P2P siete sa používali na distribúciu prakticky všetkých typov digitálneho obsahu vrátane softvéru. Romantika podchodov sa síce stratila, ale prišla efektivita. Menej langoša, viac ISO. Menej improvizácie, viac organizovaného chaosu.

Ak ťa zaujíma, ako vlastne fungovali cracky, keygeny a prečo sa okolo nich vytvorila celá malá technická subkultúra, pozri si aj môj článok história crackov a keygenov.

Prečo to celé vôbec fungovalo

Tu je odpoveď bez pózy: pretože legálna cesta bola pre veľa ľudí dlho nepraktická alebo cenovo mimo reality. Nie preto, že by celý región tvorili iba „digitálni banditi“, ale preto, že kombinácia nízkych príjmov, drahého originálneho softvéru a jednoduchej dostupnosti kópií vytvorila výbušný mix. Media Piracy in Emerging Economies to pomenúva veľmi priamo: legálne médiá boli v mnohých krajinách luxusný tovar a trhy s legálnym obsahom boli preto malé.

To, samozrejme, nemení nič na tom, že išlo o porušovanie autorských práv. Len to vysvetľuje, prečo bola história slovenského warezu taká silná, masová a zároveň zvláštne normalizovaná.

Mini tabuľka: ako sa menila éra

Záver: nostalgia, nie návod

Tento článok nie je návod, ako obchádzať licencie. Je to spomienka na dobu, keď sa softvér nelovil kliknutím, ale skoro ako mestská legenda. História slovenského warezu je zvláštna kapitola našej digitálnej dospelosti: trochu šedá zóna, trochu technické improvizovanie, trochu sociológia, trochu ekonomika a veľmi veľa nostalgie.

A možno aj preto z tej éry vyrástlo toľko adminov, technikov a IT ľudí. Nie preto, že by bolo nelegálne kopírovanie romantické samo osebe. Ale preto, že nás prinútilo chápať súbory, média, ochrany, kompatibilitu, inštalácie a to večné: „prečo to zas nefunguje?“

Niekde vzadu v hlave totiž stále máme ten obraz: stánok, spindle, fixkou popísané CD, primitívne menu, lacný plast a pocit, že držíš v ruke celý digitálny svet — na jednom 700 MB kotúči. 📀

Zdroje :

wsj, unicri, variety